Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 18. októbra 2007

Rozmnožím ich tak, že sa nezmenšia, a cťou ich prizdobím tak, že nebudú bezvýznamní. Nejeden z nás iste zažil situáciu, kedy sa ocitol zoči-voči veľkému utrpeniu. Či už ide o chorobu, či stratu niekoho blízkeho. V takýchto situáciách máme neraz pocit, že každé slovo potechy je iba hádzaním hrachu na stenu. Mnohí majú z takýchto situácií strach. Ak je v rodine niekto vážne, smrteľne chorý, tak si neviem rady a radšej sa takémuto pacientovi vyhnem. To však nie je správny postoj. Trpiaci človek skoro vždy potrebuje mať niekoho pri sebe, s kým by sa mohol zdieľať, prípadne sa mu požalovať. A niekedy ani netreba veľa rečí. Často už blízkosť niekoho blízkeho uľavuje a zmierňuje utrpenie. Jóbovi priatelia sa dohodli, že prídu, aby Jób nebol vo svojom utrpení sám. Napriek hroznému stavu, v akom sa Jób nachádzal, od neho neušli, ale „zostali s ním sedem dní a sedem nocí, ale nikto neprehovoril k nemu slova, lebo videli, že jeho bolesť je veľmi veľká“. Dokážme aj my zdieľať utrpenie s našimi blízkymi, i s tými, ktorých nám Boh poslal do cesty! A nezabúdajme: k tomu netreba veľa slov! Dokážme tak, ako Jóbovi známi, prísť a zotrvať s trpiacim! Boh nám k tomu dá síl a schopnosť hovoriť, alebo len mlčať a načúvať!