Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 29. novembra 2007

Prídem zhromaždiť všetky národy a jazyky. Prídu a uvidia moju slávu. Nás, evanjelikov, možno prekvapí, že ako rozhodujúcu skutočnosť na súde Pán Ježiš spomína nie vieru, ale skutky. Hoci sú to napospol skutky lásky. Je to pochopiteľné až vtedy, keď si dokážeme predstaviť, že tu vlastne Pán Ježiš má pred sebou židov a farizejov. Týmto spôsobom s nimi účtuje. Lebo nikdy nestačí iba niečo poznať (z Písma a prorokov: Iz 58,7, Jób 22,6n 31,17nn EZ 18,7 a ď.), ale treba podľa toho aj konať. Nasýtenie hladného, napojenie smädného, návšteva chorých, väznených, poskytovanie prístrešia, či ošatenia núdznym. To robili už veriaci Starej Zmluvy. Nás to môže tiež poriadne zaskočiť. Čo je viac a čo je potrebnejšie? Naozaj kladie Boh väčší dôraz na „drobnosti v každodennom styku človeka s človekom“ než na našu duchovnú vyspelosť či vieru? Sudca na konci vekov bude však nekompromisný. Prekvapí tých po svojej ľavici, lebo predsa aj oni konali mnohé z vypočítaného, ale či Boh na ich skutky zabudol? A tí, ktorých pochváli a odmení ani netušili, že vykonali niečo záslužné. Nie, Boh nezabudol na nič dôležité. Naozaj všetko spravodlivo zhodnotí a posúdi. Tým po Jeho ľavici, čo pri všetkej úcte konajú, síce, pre iných, predsa len chýba zmýšľanie lásky – robia to zo samoľúbosti a z vypočítavosti. Za všetkým vidia iba seba, svoj prospech, odmenu, slávu, uznanie. A ešte si aj myslia, že majú nárok vojsť do neba. Na druhej strane tí po Božej pravici sa dokázali v úprimnosti, žili z Božej milosti. Viera bola ich posilou, aby mohli slúžiť v láske. Ich skutky neboli zásluhou, ale vďačnosťou za nezaslúženú Božiu milosť a darované spoločenstvo s Ním. Boli ovocím viery. Viera nech je aj pre nás základom zodpovedného života z Božej milosti, tej milosti, ktorá odpúšťa a znovuzrodzuje!