Slovak Czech English German Polish

Utorok, 11. decembra 2007

Bol vyťatý z krajiny živých, pre vinu svojho ľudu bol zbitý. V starovekom svete bolo bežnou praxou, že príslušnosť k Bohu sa vyjadrovala znakom na tele. Zväčša išlo o znamenie na ruku alebo na čelo. Otrok nosil na sebe znamenie svojho pána, ctiteľ určitého božstva znamenie svojho boha. Prorok Izaiáš hovorí, že príde čas, kedy bude Izrael hrdý na to, že patrí Hospodinovi a prejaví sa to ústnym vyznaním aj znakom na ruke. Hospodin je totiž Tvorcom, Formovateľom i Ochrancom svojho ľudu. On požehnáva svoje potomstvo. Pod Jeho vedením sa púšť mení na zelenú pastvu a zo slabého národa sa stáva silný. Z Jeho moci vytryskne voda zo skaly, rúcajú sa hradby Jericha, Dávid poráža Goliáša. Ak sa teda považujeme aj my za Božie deti, nemali by sme to zakrývať, ani sa za to hanbiť. Hoci sa od nás neočakáva, že si budeme dávať znamenia potvrdzujúce našu príslušnosť k Ježišovi na ruku či na čelo, očakáva sa, že to vyjadríme slovom a skutkom. Malo by byť zrejmé, komu sme sa odovzdali, komu sme uverili, komu slúžime a koho milujeme. Anonymné kresťanstvo totiž okolie neoslovuje, na Krista neukazuje a úžitok neprináša. Čo je však najhoršie, nedláždi cestu do neba. „Nehovor: ´Kresťan som!´ dokiaľ nesvedčia o tom všetky skutky tvoje dosvedčené životom. Kresťan nielen meno kresťana má nosiť, ale nadovšetko po kresťansky žiť“, spievame z nášho evanjelického spevníka. Preto každý, kto sa radí k čriede Ježiša Krista, musí počúvať Pastierov hlas a konať, čo hovorí.