Slovak Czech English German Polish

Sobota, 15. decembra 2007

Zasadil som ťa sťa šľachtenú révu, samé pravé semeno, akosi si sa však zvrhla na cudzí divý vinič! Občas bývame my, ľudia, nespokojní s tým, ako to v tomto svete funguje. A tak reptáme na počasie, sťažujeme sa na podmienky, do ktorých sme sa narodili, nepáči sa nám ako vyzeráme, hundreme, že neoplývame takými schopnosťami, po akých veľmi túžime. Ak sa nám navyše ešte nedarí, znížime sa k tomu, že začneme obviňovať každého, vrátane seba, ba dokonca aj samotného Boha. Či už nahlas alebo v mysli vyslovíme vety typu: „Načo som na svete? Má to všetko vôbec význam? Nemohol to Boh zariadiť inak?“ Zdanlivo nevinné slová, napádajú však Hospodina v Jeho podstate. Boh je totiž láska a všetko stvoril pre dobro človeka. On najlepšie vie, čo je pre nás vhodné, potrebné či nevyhnutné. „Čo Boh činí, to dobré je...“, spievame z nášho evanjelického spevníka. Vierou teda prijímame Božie rozhodnutia a v pokore sa poddávame Božej vôli. Napokon, veď naša múdrosť je kvapkou v mori Božej múdrosti, naše umenie zrnkom piesku v púšti Božích možností. Hospodin je hrnčiarom a my sme „len“ hlinou v Jeho rukách. A hlina získava vtedy na cene, keď ju formuje „majster“. Preto nekomentujme Božie riadenie a neposudzujme dielo stvorenia! K tomu sme neboli ani povolaní, ani na to nie sme kompetentní. Radšej hľadajme kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť! To nám prinesie väčší osoh. Vyšli sme z Božej ruky a Boh nás chce mať práve takých, akí sme – okrem hriechu.