Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 17. decembra 2007

Lebo som dal vodu na púšť a rieky na pustatinu, aby som napájal svoj vyvolený ľud. Začína sa nový týždeň. Kto vie, čo prinesie? Čo bude? Keby sme mali byť vystavení iba neistote, váhaniu a tisícim otázkam: „Odkiaľ mi príde pomoc?“, každý nový týždeň by bol iba novým rizikom. Prv, než sa začneme vkladať do svojich aktivít, prv, než začneme konať, počúvajme! Stíšme sa a poprosme o názor Toho, kto tvorí pred nami, s nami a prostredníctvom nás! Schopnosť počuť a vidieť je väčšine z nás taká samozrejmá, že nám hrozí, že Božiu milosť ponížime na Jeho povinnosť. Hrozí nám, že mnoho neobyčajných vecí prijmeme ako samozrejmosť. Modlíme sa za školu pre hluchoslepé deti. Odkedy som toto zariadenie navštívila, uplynuli roky, ale obraz dieťaťa, odkázaného na láskavosť vychovávateľky a na to, čo ohmatá, vo mne ostal veľmi jasný. Som zaň Bohu vďačná. Naučil ma lepšie počúvať. Na mnohé inak hľadieť. Vytrvalejšie veriť a ochotnejšie dávať. Tu som totiž videla zázraky. Nie také na objednávku, ktoré Boha vydierajú. V našej škole v Červenici sa dejú zázraky. Tu sa nenarieka nad stratami. Tu sa začína s milosťou. Sem by mali prísť na exkurziu tí, čo sa utiekajú k peniazom, výkonom, majetkom, alkoholu – k bohom, ktorí nemôžu pomôcť. Boh, ktorý tvorí svoje dielo v Červenici, pomáha. Je to Boh, ktorý nereve: „Zachráň sa, kto môžeš!“ – ale Boh, ktorý pozýva: „Dajte sa zachrániť!“ A to je teda rozdiel!