Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 10. januára 2008

Hospodine,po nebesia siaha Tvoja milosť,až po oblaky tvoja vernosť. Prišívať nové záplaty na staré rúcha sa niekedy zdá veľmi čudné. Na pohreboch na Gemeri som si všimol istú zvláštnosť, ktorá sa často opakuje. Po smútočnom obrade, keď z domu smútku vynášajú rakvu, pri východe zastanú a nad prahom dverí ju trikrát spustia dolu a zdvihnú hore. Dlho som nevedel, čo to znamená. Pýtal som sa na to ľudí. Nikto však už nevedel, prečo sa to robí. Vraj, je to taký zvyk. A zvyk je – ako vieme – železná košeľa. Je zvláštne, ako sme ochotní robiť niečo, čomu vôbec nerozumieme, len preto, že to tak robieval niekto pred nami. Napokon som na to prišiel. Kedysi, keď neexistovali domy smútku, mŕtvy človek ležal v truhle ešte vo svojom dome. Posledná rozlúčka bola vždy na dvore, a keď s ním po pohrebe odchádzali na cintorín, to trojnásobné spustenie rakvy k zemi na prahu domu, bolo symbolickým pozdravením na rozlúčku s rodným domom a dvorom, na ktorom žil. To ešte malo zmysel. Prečo sa však mŕtvy človek zdraví a lúči s domom smútku, to nechápem! Vlastne, už áno. Ľudia majú v takýchto chví ľach radi ceremónie, a tak niekedy preberajú staré veci a miešajú ich s novými bez toho, aby uvažovali nad tým, či je to rozumné a správne. Na pôste nie je nič zlé. Ak však máme robiť niečo iba preto, že to robia iní, alebo preto, že je to už zauží vaný zvyk, to už nie je celkom v poriadku. Obzvlášť zlé to však začne byť vtedy, keď sa to začína t ýkať duchovných vecí. Skúste aj vy dnes porozmýšľať nad tým, čo sa pre vás vo veciach viery stalo len zvykom, a pri čom neviete, prečo to vlastne robíte! V živom vzťahu s Pánom Bohom má všetko svoj dôvod. Hľadajme ho aj dnes!