Slovak Czech English German Polish

Sobota, 12. januára 2008

Dobré prijímame od Boha,a zlé by sme nemali prijímať? Evanjeliá opisujú niekoľko situácií, v ktorých bol Pán Ježiš zarmútený. Raz to bolo vtedy, keď poslovia od Márie a Marty prišli povedať, že jeho priateľ, Lazár, zomrel. Vtedy Ježiš doslova plakal. Tak Ho táto správa zarmútila! Trochu je to podobné nášmu dnešnému textu, v ktorom Pána Ježiša tiež veľmi zarmútilo to, čo videl. Aj tu išlo o smrť. A tak, ako bola bezvýchodisková vtedajšia situácia, aj teraz to tak bolo - v jednu sobotu v synagóge. Rozdiel bol iba v detaile. V prípade Lazarovej smrti Ježiš vedel, čo urobí. Postavil sa pred jeho hrob a zvolal: „Lazár, poď von!“ A beznádej sa v okamihu zmenila na radosť. Lenže tu Ježiša zarmútila iná smrť - duchovná, teda smrť lásky a súcitu. Tu nebolo pomoci. Tu sa už nedalo nič urobiť. Zatvrdilosť farizejov bola taká silná, že ani takýto (mesiášsky) zázrak, ktorý mal vyvolať úžas a radosť a byť svedectvom toho, že pred nimi stojí Spasiteľ sveta, nezastavil ich zákernosť, odpor a hnev. Pán Ježiš nikoho nenútil. Vždy rešpektoval slobodné rozhodnutie človeka. U týchto ľudí však videl, že im už nič nepomôže. Takúto zatvrdilosť srdca možno poznáte aj zo svojho okolia. Možno je to rodina, kolegovia v práci, susedia. Možno vás viackrát priviedli k hnevu a údivu nad tým, že niekto tak veľmi dokáže nenávidieť Pána Boha. Možno ste boli zarmútení presne tak, ako kedysi Pán Ježiš. V takom prípade je už iba jedna možnosť - vytrvalá modlitba. Pamätajte na to, že duchovná smrť má strašné následky! Veď, čo už môže byť horšie, než keď je Pán Ježiš zarmútený správaním človeka?!