Slovak Czech English German Polish

Streda, 23. januára 2008

Vyviedol si mi dušu z podsvetia, ó Hospodine, navrátil si ma k životu spomedzi tých, ktorí zostupujú do hrobu. „Tak, a zase to máme raz za sebou!“ - povedala elegantne oblečená dáma svojmu manželovi, keď odchádzali z domova dôchodcov, v ktorom už niekoľko týždňov býval jej svokor. „Jedno ti však poviem,“ pokračovala, „príliš často ma do toho ústavu nedostaneš. Skazíme si tým celý víkend. Dedo predsa musí uznať, že nemôžeme prichádzať každú nedeľu. Chceme konečne žiť aj svoj vlastný život!“ Muž ticho kráčal vedľa nej a päťročný Tomáš išiel za svojimi rodičmi. „Pôjdeme teraz na ihrisko?“ - prosíkal. „Ale áno,“ povedala matka a zase sa obrátila k svojmu mužovi. „Tak vidíš, každé dieťa si chce prísť na svoje, má na to právo. Kedy budeme mať čas sami pre seba? Tvoj otec predsa musí uznať, že tam tak často chodiť nemôžeme. To sa nedá! Videl si jeho výraz, keď som sa mu to pokúšala vysvetliť?“ „Je osamelý. Bol zvyknutý, že mal mamu stále pri sebe a teraz jej niet. Musíš s ním mať trochu trpezlivosti,“ odpovedal jej manžel. „Samozrejme, trpezlivosť, zas tá trpezlivosť! Už by mal konečne pochopiť, že jeho žena nežije a syn má svoj život!“ Rodičia si neskôr na ihrisku sadli na lavičku. Tomáš sa hral v piesku. „Aký pekný zámok to staviaš!“ - chválila ho matka. „To nie je zámok. To je domov dôchodcov,“ vyhlásil. „To som postavil pre teba. Keď budem veľký, budeš tam bývať a robím ho pekný, aby sa ti páčil, lebo, vieš, ja nebudem môcť za tebou chodiť každý týždeň,“ dôležito k tomu dodal. Rodičia vtedy mnoho pochopili. Je to v rozprávke o treťom groši... O tom, ako si našu lásku k svojim najbližším predstavuje náš Pán a Boh...