Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 24. januára 2008

Ja k Bohu volám a Hospodin mi pomôže. Vari sa nám ešte nikdy nestalo, že sme svoje deti vzali pod svoje ochranné krídla pred učiteľom alebo susedom a posudzovali sme ich konanie a správanie menej prísne, ako u iných detí? Vari si názor na človeka nevytvárame podľa subjektívneho pocitu, ktorý v nás vyvolá stretnutie s ním? Nemáme aj my svojich obľúbencov a tiež „menej obľúbených“ ľudí? Neprotežujeme priateľov a nezanedbávame tých, ktorí nám nie sú až takí blízki? – Božie Slovo nás napomína, aby sme nad svojim srdcom bdeli. Aby sme nič nerobili podľa svojej vlastnej, osobnej náklonnosti, pretože všetko sa odohráva pred očami ľudí. A my máme byť tými, ktorí svojím životom ľuďom ukazujú živého Krista. Ak konáme iba podľa svojej náklonnosti a subjektívneho pocitu, nekonáme na Božiu česť a slávu, ale z cirkvi a Pána Boha, ktorého zvestuje, robíme klamárov. Apoštol Pavel zaväzuje Timotea, a tým aj nás, k tomu, aby sme nič nerobili prenáhlene a nepremyslene. Ustavične nám má ísť o Božiu prítomnosť. Lebo len ona nás môže naučiť pristupovať k ľuďom s Kristovou láskou a nie na základe presvedčenia o vlastnej neomylnosti a výhradnom vlastníctve patentu na pravdu.