Slovak Czech English German Polish

Piatok, 08. februára 2008

Priveď ma naspäť, aby som sa obrátil, lebo Ty si Boh môj, Hospodine. Duchovná pýcha je najnebezpečnejší druh pýchy. Je založená na vedomí, že moje poznanie čerpá z absolútneho zdroja pravdy, a preto sa nemôžem mýliť. Koľko zbytočných sporov už kresťania v dejinách viedli, koľko malicherných hádok o zákone, krste, milosti, zmŕtvychvstaní, predurčení, nebi...?! Keby sme všetku túto neužitočne strávenú energiu premenili na činorodý kresťanský život plný budovania nových vzťahov, svedectva a hľadania nových foriem služby motivovaní dobrotivosťou a láskavosťou nášho Pána, bola by cirkev oveľa ďalej a oveľa efektívnejšia. Všimol som si, že po určitom čase sa v raste kresťana objaví obdobie stagnácie. Jedným z dôvodov je silnejúce vedomie poznania Pána Boha, Jeho Slova a moment zrodu duchovnej pýchy. Biblia o tom hovorí, ako o chorobe „nadúvania“. Poznanie nadúva každého, kto ho neposúva ďalej. Známosť, múdrosť, poznanie a pravdu nám sprístupňuje Pán Boh preto, aby sme ich distribuovali ďalej - slúžili nimi iným. Nie preto, aby sme sa prezentovali a pýšili pred druhými, akí sme už znalci Písma! A keď je takýchto múdrych na jednom mieste príliš veľa a každý chce prezentovať svoje poznanie, sporom niet konca-kraja. Takí sme my, ľudia! Mám jednu osvedčenú zásadu: keď niekde vzniká duchovný spor, je to najlepší čas pre prax. Je čas vyzvať ľudí urobiť niečo praktické a užitočné. Nemusí to byť nič veľké. Stačí, ak si navzájom prejavia úctu, ocenia jeden druhého, povedia tomu druhému, v čom je naozaj dobrý. Aj apoštol Pavel nás učí: „...tí, čo uverili Bohu, nech sa snažia konať dobré skutky. To je dobré a užitočné ľuďom.“ Aký jednoduchý princíp!