Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 06. marca 2008

Povstaň, Bože, rozrieš svoj spor! Rozchody prežívame veľmi negatívne. Ak od nás odchádza niekto, s kým máme dobrý vzťah, máme pocit, že niečo strácame. Vtedy naše srdce napĺňa intenzívny smútok z toho, že nás milovaná bytosť navždy opúšťa. Podobné pocity mali aj učeníci, keď im Pán Ježiš hovoril o svojom odchode (v.6). Doposiaľ chodili s Ježišom, vo všetkom sa na Neho plne spoliehajúc. Žili obklopení Jeho láskou a pokojom. Dokázal vyriešiť každý spor a problém. Smútok im napĺňa srdce, keď majú Ježišovým odchodom všetko stratiť. Pán Ježiš nás šokuje, keď nás učí, že rozchody sú potrebné a aj prospešné. V čom prospeje Ježišov odchod učeníkom? K ich duchovnej zrelosti a dospelosti. Tak, ako dieťa nedospeje, keď sa „nepustí mamkiných sukní“, ani učeníci nedozrejú pre nebeské kráľovstvo (v.5), ak v nich bude Ježišova pozemská prítomnosť živiť iba myšlienky na politického Mesiáša, ktorého z Ježiša chceli mať. Pán Ježiš ich núti premýšľať o svojom smerovaní, o zmysle všetkého, čo doposiaľ konal. Dvíha ich zraky z tejto pozemskosti k nebeskému cieľu (v.5). Pán Ježiš vie, že duchovná zrelosť nie je výsledkom šikovnosti a schopnosti učeníkov. Preto im prisľubuje pomoc Ducha Svätého – Radcu. On ich poučí a uvedie do všetkej pravdy. Otvorí im oči pre budúce veci na oslavu Krista (v.8-15). Viera a duchovná zrelosť nie je možná bez pôsobenia Ducha Svätého, lebo On nás evanjeliom povoláva, svojimi darmi osvecuje, v pravej viere posväcuje a zachováva (katechizmus Dr. M. Luthera). Preto prosme o dar Ducha, aby sme duchovne dozreli pre nebeský cieľ! Možno práve naše posledné rozlúčky s našimi blízkymi sú pozvaním na dosiahnutie našej duchovnej zrelosti a zároveň jej skúškou. Buďme za tieto bolestné skúsenosti Pánu Bohu vďační, lebo prispievajú k nášmu dozretiu pre nebeskú žatvu!