Slovak Czech English German Polish

Sobota, 08. marca 2008

Hospodine mocností, Bože Izraela... Ty sám si Bohom všetkých kráľovstiev zeme; Ty si učinil nebesá i zem. V jednom zbore mi istá veriaca žena rozprávala o najťažších chvíľach svojho života. V priebehu polroka pochovala manžela aj svoje dve deti. Zrazu zostala doma úplne sama. Vyznávala: „Myslela som si, že zošaliem. V tých najťažších chvíľach som sa pravidelne utiekala k Pánu Bohu na modlitbách a dlho som spievala nábožné piesne. V modlitbách a piesňach som vylievala svoj žiaľ pred Bohom a čerpala posilu ku každodennému životu. Modlitba a nábožné piesne ma niesli ako na krídlach a držali ma, aby som sa psychicky nezrútila.“ Samota vie byť krutá. Dokáže podlomiť každého človeka. Pán Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči ukazuje, ako sa pred samotou obrniť. Učeníkom odporúča modlitbu, ktorá nie je lacným psychoterapeutickým trikom, ale pozdvihnutím duše k Tomu, ktorý nás miluje a počuje (v.26-27). Výčitkou upozorňuje, že nie je správne myslieť iba na seba, utiecť od problémov iných a nechať ich samých (v.32). Na to by sme mali myslieť aj my, v našich zboroch, a navštevovať tých, ktorí sú osamotení. Najúžasnejším poznaním, ku ktorému nás Pán Ježiš vedie, je však to, že ani v tých najťažších chvíľach opustenosti nie sme sami. Ľudia môžu zlyhať, ale Otec nebeský je vždy s nami (v.32). Kto má túto istotu v srdci, ten prekoná každú opustenosť. Vedomie Božej prítomnosti vnáša do nášho srdca pokoj, o ktorý nás chce smútok obrať. Božia prítomnosť v našich životoch nezaručuje život bez problémov. Na svete budeme mať vždy súženie, ale istota Božej pomoci a viera v Kristovo víťazstvo nás posilňuje v nádeji, bez ktorej by sme osteň samoty nikdy nezvládli (v.33).