Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 26. júna 2008

Ja radovať sa v Hospodinovi budem, a jasať v Bohu mojej spásy. Nostalgické spomienky Izraelitov na „zlaté – dobré“ časy v Egypte nemajú s realitou nič spoločné. Skôr sa nám zdá, akoby ich nútený pobyt v Egypte bol jednou veľkou hostinou a ničnerobením, a nie otroctvom. Židia zatiaľ nechápu, že život na slobode si vyžaduje zápasy, boje a je nutné prejsť aj skúškami. A to neplatí len v oblasti spoločensko-politického, ale aj duchovného života. Opäť sme svedkami toho, aká obdivuhodná je Božia milosť, ktorá sa dokazuje v neprestajnom kolotoči reptania Izraelitov, a to odpustením, konkrétnou pomocou a nakoniec záchranou. V prečítanom príbehu vidíme predobraz Ježiša Krista, ktorý sám seba nazýva chlebom života a pokračuje: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ Tento príbeh je na jednej strane o dôvere v Boha, ktorý sa o človeka dokáže postarať, aj keď jeden deň nebude aktívne pracovať a voľný čas intenzívne využije pre spoločenstvo s Hospodinom. Zároveň je však tento príbeh aj o chronickej nedôvere človeka, ktorý si chce napriek Hospodinovmu zákazu zhromažďovať viac než reálne dokáže zužitkovať. S touto nedôverou musíme bojovať každý deň. To všetko nás napokon chce priviesť k poznaniu, že to, čo máme, nie je nič iné než prejav Božieho požehnania. Sú to pre nás Božie dary. A to druhé: Z tohto sveta si so sebou nič nevezmeme. A preto - povedané slovami Pána Ježiša: „Nezhromažďujte si poklady na Zemi, kde ich moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú, ale zhromažďujte si radšej poklady v nebi, kde ich moľ a hrdza nezničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.“