Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 17. augusta 2008

Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu. To, že sa navzájom potrebujeme, sa od čias zakladania prvých kresťanských zborov dodnes potvrdzuje. O Kristovo evanjelium sa stále zaujímali a zaujímajú slabí, vyčerpaní, chorí, chudobní, obviňovaní, potláčaní – a týmto všetkým nestačí o milosti iba vedieť. Oni ju potrebujú aj kdesi zažiť. A je prirodzené, že sa o to uchádzajú medzi ľuďmi, ktorí o viere hovoria, ktorí milosť zvestujú. Ani veriaci ľudia však nie sú vo všetkom profesionáli. Sú veci, ktoré nezvládajú. Ich čas, sila, možnosti a schopnosti sú obmedzené. Je dobré, keď si to uvedomia. Aj v cirkvi sú ochotní a schopní ľudia často preťažení. Nesú zodpovednosť. A čím vážnejšie svoje poslanie berú, tým skôr sa im môže stať, že sa precenia a na mnohé, čo by mali vykonať, už nestačia. Apoštoli v Jeruzaleme videli, že potrebujú pomoc – a nechali si pomôcť. Netrpeli syndrómom, že všetko môžu a všetko vedia iba oni. S prosbou o pomoc pri obsluhovaní vdov sa obrátili na mužov, ktorí by boli „osvedčení, plní Ducha a múdrosti“. Aj pre poverenie slúžiť ľuďom v sociálnej núdzi bolo podľa apoštolov potrebné mať múdrosť a Ducha. To nie je podradná práca. Nestojí v tieni služby slova, ale ju dopĺňa. Ak chceme, aby zbory rástli, musíme byť schopní pracovať v tíme. Ak chceme, aby aj u nás mimoriadne rástol počet tých, ktorí vykročia za Kristom, nestačí, aby sme mali plné ústa slov o láske. Lásku potrebujeme jedni pre druhých a jedni s druhými aj stelesňovať. Slovo sa stalo Telom. Pán Boh je zranenému, ubolenému a zúfalému človeku blízky tam, kde naozaj žije ako Láska.