- Podrobnosti
-
Rok: 2008
-
Mesiac: August
-
Napísal: ViViT
Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu. To, že sa navzájom potrebujeme, sa od čias zakladania prvých kresťanských zborov dodnes potvrdzuje. O Kristovo evanjelium sa stále zaujímali a zaujímajú slabí, vyčerpaní, chorí, chudobní, obviňovaní, potláčaní – a týmto všetkým nestačí o milosti iba vedieť. Oni ju potrebujú aj kdesi zažiť. A je prirodzené, že sa o to uchádzajú medzi ľuďmi, ktorí o viere hovoria, ktorí milosť zvestujú. Ani veriaci ľudia však nie sú vo všetkom profesionáli. Sú veci, ktoré nezvládajú. Ich čas, sila, možnosti a schopnosti sú obmedzené. Je dobré, keď si to uvedomia. Aj v cirkvi sú ochotní a schopní ľudia často preťažení. Nesú zodpovednosť. A čím vážnejšie svoje poslanie berú, tým skôr sa im môže stať, že sa precenia a na mnohé, čo by mali vykonať, už nestačia. Apoštoli v Jeruzaleme videli, že potrebujú pomoc – a nechali si pomôcť. Netrpeli syndrómom, že všetko môžu a všetko vedia iba oni. S prosbou o pomoc pri obsluhovaní vdov sa obrátili na mužov, ktorí by boli „osvedčení, plní Ducha a múdrosti“. Aj pre poverenie slúžiť ľuďom v sociálnej núdzi bolo podľa apoštolov potrebné mať múdrosť a Ducha. To nie je podradná práca. Nestojí v tieni služby slova, ale ju dopĺňa. Ak chceme, aby zbory rástli, musíme byť schopní pracovať v tíme. Ak chceme, aby aj u nás mimoriadne rástol počet tých, ktorí vykročia za Kristom, nestačí, aby sme mali plné ústa slov o láske. Lásku potrebujeme jedni pre druhých a jedni s druhými aj stelesňovať. Slovo sa stalo Telom. Pán Boh je zranenému, ubolenému a zúfalému človeku blízky tam, kde naozaj žije ako Láska.
