Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 15. decembra 2008

Miesto toho, ako ich volali: Vy nie ste môj ľud, dajú im meno: Synovia živého Boha. Na hodinách náboženstva prichádzam do styku s mladými ľuďmi z formálne kresťanských rodín. Kľúčovým problémom je, že Boh pre mnohých z nich nič neznamená. Vôbec Ho nevnímajú ako svätú, najvyššiu autoritu. Boh je pre nich veľmi vzdialený pojem, akási „nepraktická teória“, na ktorú si oni - svojimi drzými argumentami a bez akejkoľvek bázne - kedykoľvek trúfnu alebo ktorého meno berú do úst bezmyšlienkovite ako nadávku. Hádam sa to ešte v tomto veku dá vysvetliť pubertou a rebéliou proti všetkým autoritám. Ešte horšie je, keď takúto predstavu o Bohu v sebe nosia dospelí. Ako keby nedozreli, keď si myslia, že Pán Boh je na nich prikrátky: ´ Pri krste v chráme pred Ním síce sľúbim, že budem deti vychovávať vo viere a pri sobáši, že budem žiť kresťansky, pri konfirmácii, že budem zachovávať svoju vieru.. - ale len tak naoko... Život sa riadi celkom inými autoritami a „bohmi“ - uberá sa vlastnou cestou. Izaiáš sa rozhorčuje nad formalizmom viery svojich súčasníkov. Zúčastňujú sa bohoslužieb, prinášajú obete, ale v súkromí si nectia Hospodina, ani Jeho morálne zákony, ani vtedajšie predpisy o nečistých pokrmoch: vraždy, modloslužba, ohavnosti, krv ošípaných, psi... Ak sme s prorokom smutní z povrchnosti nášho každodenného kresťanstva, treba začať s nástojčivou otázkou: ´Čím je pre nás BOH?´ ´Je pre nás najvyššou autoritou?´ Kde je skutočná a pokorná úcta pred Pánom Bohom, tam je aj pravá bohoslužba. Srdce pokorného je miestom, kde chce Boh prebývať. Kde nie je bázeň a pokora, ťažko hľadať Boha v srdci a Jeho skutky v každodennom živote.