Slovak Czech English German Polish

Sobota, 28. februára 2009

Lebo lepší je deň v Tvojich sieňach ako inde tisíc. Nedávno som počul jednu prednášku o práci medzi alkoholikmi, ich živote v skupinách pri liečbe a odvykacích kúrach. Odznelo tam mnoho poučného a mohol som vidieť, ako viera v Pána Ježiša mnohým z týchto ľudí pomohla dostať sa z cesty závislosti na cestu nového života a nového začiatku. Pri slovách prednášateľa ma zarazil jeden fakt, ktorého zistenie, ako povedal, prekvapilo aj jeho. „V zdieľacích skupinách týchto mužov a žien som videl omnoho viac úprimnosti a otvorenosti ako v mnohých cirkevných spoločenstvách. Priam sa trhali, aby mohli ostatným porozprávať svoje zlyhania, prehry, svoje túžby a plány, aby mohli pred ostatnými vyznať svoje hriechy. Každý jeden z nich si uvedomoval, že ak nebude úprimný, ak sa bude hrať na niečo, čo nie je, hodí ho to späť do problému a závislosti, z ktorej sa snaží všemožne dostať.“ Koľko čistoty, priamosti, úprimnosti a lásky je vo vzťahoch medzi nami, v našich cirkevných zboroch? Ak sme sami k sebe úprimní, musíme byť v tejto chvíli zahanbení. Pán Ježiš povedal: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať.“ Tento biblický princíp sa za dve tisícročia nezmenil, zmenilo sa iba to, že sa z našich spoločenstiev vytratil. Možno práve preto sú naše zbory nepríťažlivé a nezaujímavé. Veď ak tam ľudia, ktorí hľadajú zmysel života, nenájdu, neuvidia a nezažijú niečo iné, než čo žijú doma a vidia vo svete, čo ich potom do cirkvi pritiahne? Ak medzi kresťanmi nezažijú dotyk neba, tak kde potom?