Slovak Czech English German Polish

Utorok, 17. marca 2009

Moje je striebro, moje je zlato – znie výrok Hospodina mocností. Ježiš plakal nad Jeruzalemom, lebo v pokání neplakali jeho obyvatelia. Pán aj dnes plače nad kresťanstvom, ktoré je spokojné so sebou, ktoré sa spupne považuje za jediné pravé. Ježiš i dnes plače, ak naše kresťanstvo pozostáva skôr zo záujmu o veci a zážitky ako zo záujmu o ľudí, ak pozostáva viac z rečí ako zo života, ak sú v ňom väčšmi dôležité zvyky ako viera, skôr tzv. rozumnosť ako horlivosť, ktorú Biblia volá bláznovstvom pre Krista (1K 4,10). Ježiš plače. Plačúci muž nás vždy uvádza do pomykova. V Ježišovi však plače nad nami sám Boh. Jeho slzy sú znamením, že Pánovi na nás záleží. Veď to, nad čím plačeme, v nemalej miere prezrádza, čo milujeme. Neraz nad tým, ako nám druhí krivdia, nad zlou ekonomickou situáciou. Plačme však radšej nad tým, čím sme ublížili ľuďom, nad tým, čo dobré sme zanedbali vykonať, čím sme sklamali Pána Boha. Slzy prečisťujú zrak. Kiež i nám slzy pokánia prečistia oči, aby sme videli, že je čas začať plniť naše prvoradé poslanie: stávať sa kristovcami, nechať Božie slovo platiť vo všetkých oblastiach života. Nepribližovať sa k Pánu Bohu iba ústami, nectiť Ho iba perami, ale srdcom. (S myšlienkami Alessandra Pronzata).