Slovak Czech English German Polish

Piatok, 20. marca 2009

Ó, brány, pozdvihnite svoje hlavy, a zdvihnite sa, večné vráta, aby mohol vojsť Kráľ slávy! Z kaluže do blata. Iba tento výsledok diskusie o plnení daňovej povinnosti voči Rimanom – nenávideným pohanským okupantom Izraela, pripúšťali židovskí predáci. Ak Ježiš povie platiť, potom súhlasí s rímskou okupáciu a potupou vlastného národa, a obľube u ľudu bude koniec. Keď povie neplatiť, sťa by sám na seba napísal obžalobu, že zavádza k rebélii voči štátnej vrchnosti – a koniec bude s Ním. Nastavená pasca je maskovaná pomazanými „pobožnými“ rečami – vychádzajúcimi zo (za)mazaného, úlisného srdca. Preto Ježiš nedbá na lichôtky, ale načiera z prameňa živej vody Božieho slova, aby ňou očistil špinavé srdcia a obmyl duchovný zrak Svojich poslucháčov. Nedá sa nahnať do úzkych. Je Pán, viera v Ktorého nás neženie tyransky do úzkych, ale do slobody, stavia nás na šíru plochu (Ž 31,9). V slobode od úzkoprsých riešení buď – alebo si Ježiš pýta denár. Peniaz, na rube ktorého bol nápis: najvyšší kňaz a na líci podobizeň vládcu s nápisom Tiberius cézar, syn božského Augusta. Nápis porušoval prikázanie nemať iných bohov a neurobiť si podobu (modlu), ktorú by človek uctieval. Ježiš trvá na platení dane, no zároveň nalieha: vráťte – dávajte Bohu, čo Mu patrí: svoje vnútro. Nech očistí našu úlisnosť a pokryteckú „spravodlivosť“ (v. 20,23). Tak budeme prínosom i pre svet. Aj on je Boží.