Slovak Czech English German Polish

Sobota, 04. apríla 2009

Hospodin žije! Požehnaná moja skala! Peter je tiež jeden z dvanástich. Aj pri jeho osobe máme otázky. Ako mohol popierať pravdu keď tvrdil, že nie je Ježišovým učeníkom? Krátko predtým sa predsa zaprisahal, že je ochotný ísť s Ježišom aj na smrť. Zabudol na to? Bál sa o svoj život? Precenil osobu slúžky a sluhov? Mali títo ľudia moc vydať ho židovskej rade? Prečo sa Peter pripojil k tejto spoločnosti? Bola mu zima a chcel sa zohriať pri cudzom ohni? Peter zápasil vo svojom vnútri s láskou k Pánovi a so strachom o seba, o svoj život. Rozumieme mu a sme na jeho strane vždy, keď sa zachováme podobne. Vyhovárame sa na pomery, na okolnosti, na spoločnosť, v ktorej sa pohybujeme. Je nejaký rozdiel v hriechu zrady a zapretia? Medzi postojom Judáša a Petra? Z pohľadu nás ľudí je to rozdiel asi taký, ako medzi hnevom a vraždou. Ale z pohľadu Božieho je každý hriech smrteľný. Každá duša ktorá hreší, musí zomrieť! Rozdiel je však v tom, že Peter sa rozpomenul na Pánove slová, a keď kohút zaspieval, vyšiel von a žalostne zaplakal. Potom sa vrátil k ostatným učeníkom. Peter dostal od Pána rozhrešenie po vzkriesení pri Genezaretskom jazere – keď vyznal, že miluje Pána. Pán mu dal nové poverenie pásť Jeho ovečky a baránkov (Ján 21,15-17). Judáš odišiel od Pána do tmy, do samoty a opovrhnutý židovskou radou, pred ktorou vyznal že zhrešil, šiel a obesil sa. Bolo to vyznanie bez pokánia, na nesprávnom mieste, pred neveriacou radou. – Pokiaľ máme dar pokánia, obráťme sa k Pánovi, On nikoho nepošle preč naprázdno. Ešte je čas milosti a Pán Ježiš prijíma kajúcich hriešnikov.