Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 18. júna 2009

Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech, ktorý však nenecháva bez trestu. Keď sa človeku dostane popredného postavenia, prichádza aj riziko, ako túto pozíciu zvládne. Skúsenosti vo všeobecnosti hovoria, že funkcia človeka mení. Myslí sa tým prirodzene k horšiemu. U človeka sa dostavuje pocit dôležitosti, čo sa prejaví vo väčšej arogancii a autoritatívnosti. Vraj to tak musí byť, aby si udržal poriadok a rešpekt tých, ktorí sú okolo neho. —— Táto téma zaujala v jednom čase aj redaktorov slovenského rozhlasu a ponúkli ju na premýšľanie širokej poslucháčskej verejnosti. Prostredníctvom telefónov mohli zavolať priamo do vysielacieho štúdia a na živo sa zapojiť do diskusie. Názory a skúsenosti boli rôzne. Jedna odpoveď však bola mimoriadne zaujímavá. Znela: „Funkcia človeka nemení. Pri jej výkone vypláva na povrch len to, čo bolo v jeho vnútri.“ Peter sa stal apoštolom. Bol aj Židom. Pochádzal z okruhu dvanástich Pánových učeníkov. Bol horlivcom. V Cézarei Filipovej vydal vyznanie o Ježišovi, aké neučinil nikto: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ To nebolo ľudské slovo, ale vnuknutie od samého nebeského Otca. Dostalo sa mu odpustenia od Ježiša, keď zlyhal. Tritisíc ľudí sa dalo pokrstiť na jeho reč počas Letníc. Aj jeho ďalšia činnosť sa ukázala požehnanou. Jeho sebavedomie mohlo byť vysoké. Mohol uletieť na krídlach vlastnej dôležitosti. No Petrovo vnútro bolo v tomto smere čisté. Keď ho Boží duch viedol do domu pohana, neodmietol pozvanie. A keď ho Kornelius vítal vo svojom dome, poctu, ktorú mu preukázal, odmietol slovami: „Vstaň, veď i ja som iba človek.“ Mať vedomie, že som len človekom, nenárokovať si na to, čo mi nepatrí, zachovať si pokoru a úlohu služobníka – to je spôsob, ktorým máme ako kresťania žiť.