Slovak Czech English German Polish

Sobota, 20. júna 2009

Takto vraví Hospodin: Ako som uviedol na tento ľud všetku tú veľkú pohromu, tak uvediem na nich všetko dobro, ktoré vám zasľubujem. Počas týždňa sme sledovali skúsenosti, ktorými prechádzal apoštol Peter vo svojej službe. Škola, ktorou ho viedol Boh najprv v Joppe a potom v Cézarei, bola skutočne výnimočná, jedinečná. V nej ako sme videli, Peter postupne odbúraval pohľady a postoje, ktorými dovtedy žil a otváral sa pre nové pôsobenie Božie. Na vlastné oči ako v Jeruzaleme v deň päťdesiaty, aj tu mohol vidieť, ako Boží Duch koná. Ako otvára srdcia a mysle, ako dáva rovnaký dar pohanom, ako tým, ktorí uverili v Ježiša Krista. Peter pochopil, že pôsobeniu Ducha sa nedajú klásť prekážky, a on sa tomu podvolil. Správu o svojej činnosti podal apoštolom v Jeruzaleme. Bola to šokujúca správa, s ktorou sa Peter vrátil a ktorú si apoštoli vypočuli. Prvá reakcia zo strany apoštolov je typicky ľudská – posudzovanie opísaného stavu. Mohlo sa stať to, čo sa stalo? Sme tu svedkami vždy jedného a toho istého postoja človeka – ak sa niečo vymyká z bežného rámca – je potrebné k tomu hneď zaujať nepriateľský, podozieravý, alebo prinajlepšom skúmavý postoj. Je potrebné veci negovať, vyhodnocovať, stanovovať čo je správne a čo nie. Aj keď apoštoli chceli byť najprv veľmi kritickí k Petrovmu účinkovaniu, predsa napokon rezignovali. Prijali Petrove argumenty. Upokojili sa a otvorili sa pre nový proces, ktorý začal v cirkvi. Chválili Boha, že aj pohanom dal poznať cestu spásy. V súvise s naším textom je potrebné sa spýtať: Aká je cirkev dnešnej doby? Otvorená alebo zakonzervovaná do svojich pohľadov a štruktúr?