Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 21. júna 2009

Bože, nie som hoden všetkej milosti a všetkej vernosti, ktorú si preukázal Svojmu sluhovi. Toto Ježišovo podobenstvo mi veľmi pripomína kraj, v ktorom spolu s manželkou v duchovnej službe pôsobíme od roku 2001. Na Gemeri farár často počúva od ľudí, prečo sa nechcú zúčastňovať náboženského života, prečo nemôžu, prečo sa to nedá, prečo to nejde. Ak by sa niekedy mala napísať učebnica výhovoriek, myslím si, že tunajší by to zvládli asi najlepšie. No v podstate všetky tie výhovorky majú spoločný základ: Bola taká doba. Do kostola sme chodiť nemohli. K Bohu sme neboli vedení. Nedalo sa veriť a byť vo funkcii, atď. Doba sa, vďaka Bohu, medzitým zmenila, výhovorky však zostali. Teraz už nieže nemôžeme po duchovnej stránke žiť a nábožensky sa rozvíjať. Teraz sa nám už nechce. Mnohým ľuďom je to jedno. Veľa práce a povinností, ktoré súvisia s nadobúdaním materiálnych statkov, ohlúpenie ideológiami minulosti a naivná viera v ne, individualizmus, nedostatok úcty ku kresťanským tradíciám predkov, stále nepochopenie toho, čo je to cirkev a kto je Boh, pýcha a hrdosť na seba samých, to všetko Pána Ježiša Krista, vieru v Neho a vzťah k cirkvi odsúvajú na posledné priečky v hodnotovom rebríčku. Kristovo pozvanie je síce stále v platnosti, hostina však pre pozvaných zrejme nie je dosť dobrá. Ľudia radi prijímajú od Pána Boha dary, ale Pána Boha samotného považujú za nudného. Spasenie odmietajú načisto vedome. Pripúšťajú, že život na zemi asi nie je všetko, ale ich správanie svedčí o tom, že napokon im takýto život postačuje. Po večnom živote paradoxne netúžia. A tak dostanú to, čo chceli: na hostinu sa nedostanú. Ako reaguješ na Božie pozvanie ty? Vynachádzaš stále nové a nové výhovorky, len aby si nemusel reagovať na Božie volanie? Maj na mysli, že príde čas, keď Božie volanie skončí. Vtedy, aj keby si chcel, už ťa nikto nezavolá a dvere sa viac neotvoria.