Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 22. júna 2009

Som milostivý – znie výrok Hospodinov – nebudem sa hnevať naveky. Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu Bohu. Zatiaľ čo včera sme sa na kresťanstvo a na mnohých členov kresťanskej cirkvi pozreli dosť negatívne, ale zato, žiaľ, realisticky, dnes pred sebou máme text z Písma svätého, ktorý je pravým opakom. Je tu reč o cirkevnom zbore v Antiochii, z ktorého musel mať Pán Ježiš, Hlava cirkvi, celkom určite radosť. Bolo to spoločenstvo, od ktorého sa dnes máme aj my čo učiť. V prvom rade tu nechýbala živá viera, ktorá sa prejavila v obrátení sa k Pánovi. Skutočné obrátenie nemôže nastať, ak človek nevie, či nechce vyznať svoje poblúdenia v živote pred Bohom. Ak dnes v cirkvi toto nedokážeme urobiť, ak vlastná prestíž a ctižiadosť sú nám prednejšie, potom neočakávajme, že ruka Pánova bude s nami. V Antiochii nechýbalo ani napomínanie k vernosti voči Pánovi. Takéto napomínanie má stále svoju aktuálnosť a opodstatnenosť. Veď diabol v každej dobe obchádza stádo Božie ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral a pripravil o spásu. Nechýbalo tu ani vyučovanie, teda vzdelávanie v Písme svätom a v poznávaní Boha a Jeho vôle, v poznávaní dejín spásy. Ak je v našej cirkvi účasť na biblických hodinách či na iných vzdelávacích aktivitách mizerná, nie je to dobré východisko pre ďalší rozvoj. Nuž a napokon v tomto zbore nechýbala ani diakonia – konkrétna pomoc lásky núdznym. Kde sú kresťania len sami pre seba, kde je cirkev len sama pre seba a ostatných si nevšíma, tam nemožno očakávať, že ľudia z nej a z jej zvesti budú unesení.