Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 16. augusta 2009

Pýcha prichádza pred skazou a namyslenosť ducha pred pádom. Zriedkakedy nám evanjeliá vykreslia Ježiša ako emotívneholoveka: Ježiš plače a vzápätí sa hnevá. Plač je prejavom bezmocnosti, no Jeho hnev stáva jasným postojom, že zlo sa nedá ticho rešpektovať. Sú situácie, keď sa mu treba radikálne vzoprieť. Keby bol Ježiš ostal pri plači, sotva by si Jeho pohnutie ktosi všimol. Možno by sa našlo pár ľudí, ktorí by zaplakali s Ním. No na zmenu by to nestačilo. Preto musí Ježiš vstúpiť do chrámu a vyhodiť odtiaľ ľudí, ktorí tam nemajú čo hľadať. Našou úlohou nie je krútiť hlavou nad chrámovými predavačmi, ale skúmať svoje motívy: Za čo ja mám Boží chrám? Za kultúrnu pamiatku? Spoločenský klub? Alebo za miesto, kde prichádzam komunikovať so živým Bohom? V budove kostola istota nespočíva, ani v ľuďoch, ktorí sa v ňom stretávajú, a dokonca ani v človeku, ktorý evanjelium zvestuje. Vždy tam ide o mňa – do akej miery stojím pred samým Bohom s úprimnou vierou a očakávaním. Jasné. Ježiš týmto rozruchom vodcov Izraela vyprovokoval. Zasiahnuť si však nedovolili. Na Ježišovi liplo množstvo ľudí, ktorí Ho potrebovali. Túžili po evanjeliu, nenechali si ho ujsť. Dnes sa bude mne i Tebe zvestovať v chráme. Treba ísť, aby sme sa dozvedeli, že lipnúť na forme, ľuďoch, úspechu alebo biznise nestačí. Je dôležité, aby sme lipli priamo na Kristu – aby sme Ho medzi nami nechali žiť.