Slovak Czech English German Polish

Piatok, 25. decembra 2009

Pomôž mi, Hospodine, Bože môj! Zachráň ma podľa svojej milosti! Vianoce, sviatky narodenia Spasiteľa sveta, sú svedectvom nebies, na akom základe dôjdeme spásy. Nehovoria o narodení nejakého guru = učiteľa, ktorý by nás rôznymi náboženskými praktikami viedol cestou samospasiteľnosti. Táto cesta bola ľuďom vždy blízka. Vyjadruje túžbu človeka zaistiť si nielen pozemský, ale aj posmrtný život. Takéto myslenie nie je blízke len východným náboženstvám. Stretávame sa s ním aj na pôde Biblie (bohatý mládenec, Mt 19,16-30), a nie je cudzie ani v dejinách kresťanstva. Zjavenie dobroty a láskavosti nášho Spasiteľa (v. 4), ktorú si na Vianoce sprítomňujeme, nám neustále pripomína, že základom nášho spasenia nie je náš náboženský výkon, ale Boží čin. Je to pozvanie otvoreného Božieho náručia pre každého človeka. Nie pre skutky spravodlivosti, ale z Božej milosti, aby sa nikto nechválil (v. 5). Viditeľným sviatostným znakom tejto otvorenej Božej náruče je kúpeľ znovuzrodenia (krst svätý) a obnovujúca moc Ducha Svätého. Je to Božia ponuka pre nás, a nie naše vlastníctvo. Pavel to krásne vyjadril slovami: „Stali sme sa dedičmi podľa nádeje“ (v. 7). K dedičstvu nemôže dedič nič pridať. Môže ho iba prijať alebo odmietnuť. Čo urobíš Ty s dedičstvom podľa nádeje, na ktoré Ťa aj tieto Vianoce upomínajú?