Slovak Czech English German Polish

Piatok, 04. mája 2001

Navráťte sa k tomu, od ktorého ste hlboko odpadli. Keď sme boli malí a čosi sme vyviedli, rodičia nás potrestali a potom očakávali, že prídeme odprosiť. Znamenalo to priznať si vinu, prosiť o odpustenie a sľúbiť, že zlý čin sa viac nebude opakovať. Nebolo to vždy ľahké. Niekedy trvalo i pár hodín, než sme pochopili, kde sa stala chyba a asi ešte ťažšie bolo pokoriť sa. Ale keď sme to dokázali a rodičia sa prestali hnevať, boli sme nekonečne šťastní. Dnes ako rodičia vieme, že zmierenie s deťmi robí šťastnými aj rodičov. Nepochybne poteší aj nášho nebeského Otca, ktorý s láskou očakáva návrat márnotratných detí, aby nás prijal s otvoreným náručím. Lenže sme, my dospelí, Božie deti, schopní uznať celkom konkrétne, že sme zhrešili? Uvedomujeme si, ako hlboko sme upadli, ako ďaleko sme zablúdili od milujúceho Otcovho srdca? Sme ochotní pokorne sa vrátiť a vyznať svoje viny? – Niektorí starí ľudia, keď už strácajú zábrany a sebakontrolu, na spovednú otázku: uznávate, že ste zhrešili? – odpovedia: ja som nikdy nikomu neublížil; nič zlého som neurobil. Je to dôkaz, že si neuvedomujú hĺbku svojej biedy, nevyhnutnosť pokánia, návratu a zmierenia s Otcom. Je to tragický omyl samospravodlivých, ktorí netušia, že sú stratení.