Slovak Czech English German Polish

Utorok, 17. júla 2001

Ja usmrcujem, ja obživujem, ja raním a ja uzdravím, a nikto z mojej ruky nevyslobodí. Strata perspektívy a nádeje je strašná vec. Načo sa namáhať, keď aj tak je cieľ nedosiahnuteľný? Dieťa, ktorému rodičia stále pripomínajú iba jeho chyby a na každom kroku ho označujú za “nemožné, neschopné dieťa”, sa nakoniec aj takým stane, lebo samo uverí tomuto názoru na seba a prestane sa o niečo snažiť. Tento zlom aktivity môže nastať aj v duchovnom živote človeka. Každý deň, skúmajúc svoj život, môžem konštatovať, že sa mi nepodarilo naplniť Božiu vôľu, že som v mnohom zlyhal. Má to perspektívu duchovne žiť, keď je príliš mnoho toho telesného v mojom živote? Má duchovný zápas človeka vo svete zmysel, ak konečné hodnotenie jeho života pri poslednom súde je “veľký prepadák”? Apoštol však vie, že ak sa vytratí zo života kresťana nádej v milosť, ktorá nie je zaslúžená, ale daná, vytratí sa zo života duchovná aktivita. Bola by to strata duchovnej perspektívy. Preto aj my bezvýhradne dúfajme v milosť a v svetle tejto perspektívy, snažme sa vyhrávať duchovné zápasy dňa.