Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 13. marca 2008

A predsa, Hospodine, Ty si Otec náš, my sme hlina a Ty si náš Tvorca, všetci sme dielom Tvojich rúk. Ako ľahko dávame sľuby, keď nám nič nehrozí! Hovoríme, že sme ochotní obetovať všetko, aj svoj život. Keď však ide do tuhého, zrazu je všetko inak. To bol aj Petrov prípad. Po večeri, keď jedli veľkonočného baránka, sa zdalo, že je všetko v poriadku. Bolo im s Pánom Ježišom dobre a zdalo sa, že všade vládne pokoj. A keď im Pán Ježiš povedal, že Ho všetci opustia, že sa rozpŕchnu ako ovce, Peter statočne vyhlásil, že on Pána Ježiša určite neopustí. U Lukáša čítame, že Peter dokonca tvrdil, že je s Ním ochotný ísť aj do väzenia, či na smrť. Keď však išlo do tuhého, nedopadlo to nijako slávne. Tvrdil, že Pána Ježiša nepozná. Aj my zvykneme kadečo nasľubovať. Niekedy sú to drobnosti, inokedy aj vážne veci. Rozmýšľam, či by sme tak hrdo a odhodlane spievali - „smieť žiť pre Krista, pre Neho mrieť“, keby nás začali prenasledovať...