Slovak Czech English German Polish

Utorok, 18. marca 2008

Tí, čo spásu Tvoju milujú, nech hovoria vždy: Hospodin je veľký! Niečo z Petra žije v každom z nás. Nezriedka sa mu podobáme. Prinajmenšom v dvoch veciach: v jeho sebaistote (Mk 14,29) i v jeho zlyhaní, o ktorom hovorí dnešná stať evanjelia. Nápadný je kontrast medzi Ježišovým mlčaním (Mk 14,61) a Petrovou mnohovravnosťou, ktorý priam oplýval silnými rečami (Mk 14,31). A tiež medzi Petrovou ustráchanosťou, keď sa zľakol bezvýznamnej slúžky, a Ježišovou statočnosťou, s ktorou sa Pán priznáva k svojho mesiášstvu (Mk 14,62). Židovská rada hneď nato usúdila, že Ježiš je hoden smrti. Pokiaľ nám nechýba aspoň štipka sebakritickosti, musíme uznať, že pieseň: „Ja vravím vtedy, keď mám mlčať. A mlčím, keď mám Krista vyznať“ (ES 619), je aj o nás. Môžeme sa v nej i v Petrovi – v jeho sebaistote i zlyhaní – spoznať. Kiež by sme sa však s ním mohli porovnávať aj v tom treťom: v jeho kajúcom plači, v slzách jeho vrúcneho pokánia. Slzy očisťujú náš pohľad viery a my vidíme, že Ježiš nebol opustený iba svojím národom, zradený len Judášom, ale že Ho zapierajú aj tí, ktorí by Mu mali byť najbližšie. Pane, zmiluj sa nad nami!