Slovak Czech English German Polish

Piatok, 21. marca 2008

Či je prikrátka moja ruka, aby som vykúpil, alebo nemám silu zachraňovať? V bývalom koncentračnom tábore, Osvienčime, ma zaujal plagát s postavou Krista. Bol odetý do pásikavého mundúru väzňa z koncentráku a pribitý – umučený na kríži. Dielo sa volalo „Znamenia nádeje“. Paradoxné! Veď navonok pôsobilo na zobrazení všetko beznádejne. Utýraná bytosť, jej bolestná poprava, odev prezrádzajúci vyvrhnutie z ľudskej spoločnosti. Syn Boží a Syn človeka bol „väzením a súdom odstránený, ale kto sa stará o jeho údel?“ Nevinný Ježiš, ktorý kade chodil, dobre činil, uzdravoval chorých a s láskou prijímal hriešnikov, zomrel v spoločnosti kriminálnych živlov – vyvrheľov. „Hospodinovi sa zaľúbilo raniť ho... skrze neho zdariť sa má, čo chce Hospodin.“ Čo chce Hospodin? – Našu spásu (1Tim 2,4). Preto, aby Pán Boh nemusel odsúdiť ako zločincov nás, bol zavrhnutý Ježiš. „Počítaný bol medzi zločincov“ (čítaj Iz 53,5). Nešlo to inak? Nie. Veď tak, ako sa človek nemôže dostať sám z bahna, keď doň zapadne a ako sa so špinavou utierkou nedá umyť riad, rovnako ani človek nemôže zachrániť seba samého. Ak uviazneme v bahne, môže nás z neho vytiahnuť len niekto druhý. Aj špinavý riad môžeme očistiť iba s čistou utierkou. Pán Ježiš, čistý – nevinný, dobrovoľne vzal na seba špinu našich previnení a zanedbaní. Jeho kríž je paradoxným znamením nádeje. Paradoxný aj v tom, že Pán Ježiš nás nenechal napospas našim hriechom. Pán Boh ide k nám, vstupuje do našich bied. Aj my smieme k Nemu prichádzať so svojimi biedami. Poď aj ty – neváhaj!