Slovak Czech English German Polish

Sobota, 26. apríla 2008

Nech je Hospodin, náš Boh, s nami, ako býval s našimi otcami, nech nás neopustí a nezavrhne. Manželstvo nie je v úcte. Katolíci ho považujú za sviatosť, no skutočný problém nastáva až pri rozvode: ako v prípade cirkevného sobáša túto sviatosť „zrušiť“. Napriek tomu, už aj medzi nimi dochádza k mnohým rozvodom... Aké to je percento, neviem, ale asi ani v rámci ECAV to nebude potešujúce číslo. Rozpad manželstva sa však začína oveľa skôr. Rodičia tolerujú sexuálny život svojich detí pred vstupom do manželstva. Problémom zostáva práca v zahraničí, kde sa rúca múr morálnych zábran a dopad na rodinu alebo už existujúce manželstvo je zničujúci. V Korinte to bolo rovnako zvrátené, ako je to dnes v Európe... To, čo hovorí apoštol Pavel, sa stáva pravdou aj dnes. Kvas životného štýlu, ktorý sa vysmieva čistote, nás v cirkvi nakvasil. Myslím, že to bol Kierkegaard, ktorý povedal, že ak sa cirkev stane priateľkou sveta stratila svoj význam. Tu sa vynára veľa otázok... Čo s rozvedenými v službe cirkvi? Rozhodne zbor biskupov... „Málo kvasu však nakvasí celé cesto.“ Problém je v tom, že cirkev toleruje hriech a zlo a nevolá k pokániu. Apoštol Pavel však nemlčí, ale vyzýva k jasnému postoju, aby „vylúčili spomedzi seba toho, kto spáchal takýto čin“. Pán Boh je milostivý, ale aj spravodlivý. Apoštol Pavel v mene Pánovom - v Duchu Svätom (Mt 18,18) hovorí, že zbor má vinníka „vydať satanovi na záhubu tela“. Je viac výkladov tejto vety. (Niekto si týmto ospravedlnil aj stredovekú prax upaľovania kacírov.) Skôr však ide o chorobu (1Pt 4,1). Pavel koná disciplinárne, pomenúva hriech, lebo mu ide o záchranu hriešnika. Uvedomuje si aj to, že rodina cirkevného zboru, ako aj rodiny v cirkevnom zbore, sú rozhodujúcim miestom na odovzdávanie morálnych hodnôt. Na otázku, čo si vždy želal a čo mu v živote najviac chýbalo, moderátor a spevák Björn Casapietra odpovedal veľmi jasne a stručne: „Rodičia, ktorých prítomnosť by som cítil.“ Prítomnosť apoštola Pavla v cirkevných zboroch je citeľná, lebo jeho postoje orientujú aj nás. „Kto vás omámil, aby ste neboli povoľní pravde? Veď som vám pred oči nakreslil Ježiša Krista, toho ukrižovaného“ (G 3,1). Ako sa staviam k hriechu iného človeka pohybujúceho sa v mojej blízkosti? Uvedomujem si svoju zodpovednosť za neho? Tolerujem ho? Hriech = smrť. Som v tomto liberálny, priateľ sveta – a teda mi je jedno, že ten človek kráča do priepasti? Alebo mi na ňom záleží a viem mu prejaviť lásku aj skrze napomenutie ako to kedysi robil apoštol Pavel?