Slovak Czech English German Polish

Streda, 11. júna 2008

Dal si mi štít svojej spásy a Tvoja pravica bola mi oporou. Myslím, že túto „chorobu“ kresťanov poznajú mnohí z nás až príliš dobre. Vyznávame, že veríme v Boha, ktorý je všadeprítomný a všetko vie aj môže, a predsa sa v starostiach života obaľujeme do kukly vzdychov a nárekov. To je ale hanba! Sme vlastne rovnakí, ako ľudia tohto sveta. Tí behajú v chorobe a ťažkostiach ako splašení, od lekárov k veštcom, od veštcov k šarlatánom... Rany tela i duše si prikrývajú sladkými rečičkami a nádejami v ľudí, ale na Pána Boha ani nepomyslia, a tak svoje dni prežívajú bez pokoja a istoty večného života. Lebo ak v trápení (ale i v radosti!) neobraciame tvár a srdce k nebu, tak akého Boha to vlastne vyznávame?! Určite nie Stvoriteľa neba a Zeme, Kráľa kráľov! Ten totiž aj Zem postavil z ničoho a z ničoho dokáže sformovať aj neuveriteľné situácie, okolnosti, veci... Hospodin, tvoj Boh, je však aj tvojím štítom, preto čiň pokánie z nevery a pros Boha o navrátenie do Jeho siení! Volaj k Nemu a On k tebe príde a dá sa ti poznať! Tak, ako sa dal poznať bedákajúcim Izraelitom. Už nikdy nebudeš sám. Už nebudeš žiť v beznádeji. Budeš vedieť, že tvoj Boh pozná riešenie. Sladké Božie pravdy - zasľúbenia sú osožné len vedno s tými „horkými“ Božími pravdami. Aby sme duchovne rástli a menili sa na obraz Boží, musíme denne v Kristovi umierať - niesť svoj kríž a utrpenie prijímať s vďakou. Len z neho totiž rastú perly spásy...